Filmové dielo je súborom množstva informácií. Možno z neho vyčítať aj to, čo tvorca možno vyjadriť nechcel.

Duel (1971)

Film je hororovou rozprávkou o tom, že sú to zákony džungle, ktoré určujú víťaza súboja o nadvládu. Tak ako každá rozprávka, aj táto má šťastný koniec – slabšie dobro zvíťazí nad silnejším zlom.
David Mann je obchodný cestujúci, ktorý svojim autom prechádza najprv mestom – prostredím súčasnej civilizácie. Následne vchádza do krajiny rozprávkovej. Tá znázorňuje súčasnú civilizáciu. Mann chce slobodne ísť (žiť), ale monštruózna moc v podobe cisternového ťahača mu v tom bráni. Riadi ju človek, ktorý je neviditeľný, bezpečne ukrytý v útrobách tohto svojho otrocky slúžiaceho stroja predátora, získavajúceho silu z ulovenej cestnej koristi (podrobených štátov). Okrem schopnosti byť neviditeľným, dokáže vytvoriť svoj klon do podoby dobráckeho šoféra autobusu s deťmi. Mann v nehostinnom prostredí arizonskej púšte má v jednej zo scén dočinenia s hadmi, plazmi a jedovatými pavúkmi. V prenesenom význame sú to ľudia, ktorí zlu napomáhajú svojou ľahostajnosťou, nevšímavosťou, nedôverčivosťou, nedostatkom pochopenia a empatie. Mannovi teda neostáva iné, len vybrať si buď nezmyselne pomalú, trýznivú jazdu v závese (ústup, podriadenie sa tyranskej moci), alebo osamotený boj proti nerovnému súperovi.

Vraždiaci kamión skrytý za autobusom s deťmi. Scéna znázorňuje schopnosť zla meniť svoju podobu

Kto odchádza v daždi... (1974)

Film je obžalobou kolektivizácie poľnohospodárstva. V čase vzniku filmu kritika kolektivizácie bola neprípustná. Oficiálna verzia preto znela, že ide o zobrazenie: „otrockej závislosti od vlastnenia zeme“.
Koniec druhej svetovej vojny priniesol zmenu politických pomerov. Pôvodní vlastníci pôdy prichádzajú o svoj majetok. Bíreš Haštiak (Gustáv Valach) spočiatku žije v presvedčení, že dochádza iba k výmene vlastníkov, kedy chudobným bude rozdaná pôda, odňatá bohatým statkárom. Postupne ale zisťuje, aká je skutočná podoba prichádzajúcej sociálnej „spravodlivosti“. Po novom už nikto nebude môcť súkromne hospodáriť. Rôznymi zákonnými prekážkami prichádzajú o majetok aj sedliaci. Kľúčovým kritériom pre uplatnenie a kariérny rast sa stáva poplatnosť ideám nového spoločenského systému, popierajúceho súkromné vlastníctvo s prirodzeným putom človeka k pôde. V závere filmu Haštiak v nepriazni počasia, symbolizujúceho nepriazeň osudu, odchádza naspäť do svojho príbytku bíreša.

Gustáv Valach považoval herectvo za poslanie a nikdy neprijal hereckú rolu, ktorá odporovala jeho politickým názorom. Do tejto filmovej úlohy vložil celé svoje herecké majstrovstvo

Lazy sa pohli (1952)

Presne určiť, či toto dielo je myslené vážne, alebo skôr ironicky, sa nedá. Viac pravdepodobné je, že išlo o iróniu urobenú tak, aby si ju vtedajší držitelia moci a ich pochlebovači (iste aj z radov hercov) nepovšimli. Vo filme je množstvo tragikomických, realite odporujúcich teatrálnych scén, kedy divák nevie, či sa má smiať alebo plakať.
Zvlášť za zmienku stojí scénka, keď si robotnici rozdeľujú nakreslené domy.

Jeden z úvodných záberov filmu ukazuje obydlie s hospodárskymi budovami. V kontraste s tým vyznie neskorší záber na nakreslené domy (víziu budúcnosti). Tie sú bez hospodárskych budov, v radovej zástavbe. Pripomínajú baraky pracovného tábora

Nakreslené domy

Katka (1949)

Film sa snaží byť navonok optimistickou veselohrou. V skutočnosti je príbeh depresívny. Scéna, kde si ženy v prevádzke spievajú ľudovú pieseň „Ej, lúka, lúka“, vyznieva v prostredí továrne smutne až tragicky. Na vlakovej stanici sa Jolana (O. Vronská) lúči s Katkou (B. Obrová) a nastupuje na vlak. Odchádza domov živiť sa prácou na vlastnom majetku. Mení život otroka za život slobodného človeka. Tlak náhod a okolností spôsobí, že Katka napokon ostáva pracovať v továrni.

Scéna s odchádzajúcim vlakom. Tvorca filmu touto scénou pravdepodobne úmyselne naznačuje pozornému divákovi inú, než oficiálnu pointu filmu

Marečku, podejte mi pero! (1976)

Prezradené kúzlo prestáva byť kúzlom. Iste to vedia aj žijúci tvorcovia tohto filmu. Neprezradia, či ich úmyslom bola decentná, ale zároveň dostatočne zrozumiteľná kritika školstva.
Je zločin nútiť deti pracovať, ale nútiť ich k nezmyselnému memorovaniu sa za zločin nepovažuje. Čas, ktorý deti stratia, či už nútenou prácou, alebo nezmyselným učením, potom chýba k poznávaniu sveta prirodzenou detskou zvedavosťou, tiež k hraniu sa – prirodzenej príprave na život. Žiaľ, je škodou, že tento film verejnosť vníma len ako dielo určené k zábave. Komické scény, kedy sa ľudia v zrelom veku nezmyselne učia naspamäť básničky a počítať na školskej tabuli príklady len kvôli formalite vyžadovanej zamestnávateľom, nepôsobili u nás dospelých uvedomenie si problému. Od uvedenia komédie sa žiadne podstatné zmeny vo vzdelávacom procese detí neudiali.

Film je o absurditách. Takou je aj scéna: „rodičovské“ združenie